V roku 1848 sa začal chovom moderných bojových psov zaoberať dr. H. Saitó, znalec japonských psích plemien. Do histórie japojskej kynológie vstúpil do tej doby neznámy chovateľ Othaka tým, že si v prístave Nagasaki kúpil ktovie od koho bojového kúsavého psa ktovieakého cudzieho plemena a nakryl ním suku šikoku-ken. Potomkovia týchto dvoch psov sa stali slávnymi bojovými psami a dodnes sú známe ich mená: Sakainó Hikó, Daiganjinó Hatsu a Inagi-nó Bucho. Tieto tri psy je možné považovať za predchodcov dnešnej tosy.
V roku 1872 boli do chovu prikrížení anglickí buldogovia, v roku 1874 anglickí mastifoia, v roku 1874 nemeckí stavači a v roku 1924 nemecké dogy.
Prečo tieto plemená?
Anglický buldog sa stal známy ako neohrozený zápasník s býkmi a s medveďmi, a to v dobe, keď bol omnoho vyšší, dravší a pohyblivejší, než dnešný buldog. Zatiaľčo starý anglický buldog mal hrdú prezývku malý mastif, súčasnému buldogovi by sa dalo vravieť vrece dobroty.
Anglický mastif je jedno z najmohutnejších psích plemien sveta. Keď má dostatok všestranného pohybu, je silne osvalený, pri kvalitnej výžive má silnú kostru, je robustný a rozložitý. Pes má nápadne mohutnú hlavu, krátku ňufákovú partiu a široké čeľuste so silnými zubami. Mastif je sebavedomý, odvážny, vysoko inteligentný a razantný ochranár.
Nemecký stavač dodal tosa Inu postreh a vytrvalosť. V dobe prikríženia bol stavač omnoho ťažší, vyšší a s masívnejšou hlavou, než ten dnešný, takže pripomínal bloodhounda. Bol však cenený pre svoju inteligenciu, obratnosť a ostrosť.
Nemecká doga budí zaslúženú pozornosť svojím majestátnym zjavom. Pes sa historicky radí medzi tzv. býkohryzy. V minulosti bol využivaný k lovu diviakov a vravelo sa o ňom, že je obratný, srdnatý, a že sa vie poriadne zakúsnuť.
Všetky tieto plemená boli použité ku zlepšeniu kvalít plemena tosa inu. Traduje sa, že boli kvôli mohutnosti a zmierlivosti prikrížení aj bernardíni, ktorí vzbudili u Japoncov obdiv a nadšenie, kvôli vytrvalosti bloodhoundi a bulteriéry, kvôli bojovnosti bordeauxské dogy, ale rok ich použitia nie je známy.
Chov plemena tosa inu zažil rozkvet v období 1924-1933, keď sa chovom zaoberalo 5000 chovateľov.
Prišla druhá svetová vojna, ktorá plemeno celkom zdecimovala. Držanie veľkých psov bolo zakázané, pretože Japonsko malo obrovský deficit potravín.
Za držanie tosy bol trest smrti. Niekoľko kynológov riskovalo život a svoje psy zachránili tak, že s nimi bývali (a živorili) v riedko obývaných, či neprístupných oblastiach ostrova Hokkaidó, niekoľko špičkových chovných psov bolo narýchlo vyvezených do Kórei a na Taiwan, kde vojnu prežili. Ctitelia plemena tosa inu vtedy prejavili rovnakú odvahu, ako letci kamikaze.
Tip: | Prezrite si článok TOSA - pes japonských samurajov (profil plemena) z časopisu Pes a mačka 8/2003 (Prevzaté z www.molossclub.sk) |
---|